Raz, cez obednú prestávku, rútila som sa pešo do ambulancie a vyhrýzala som si svoj hot-dog, ako to lahodne nazvala tá pani v stánku, keď cez ulicu po čľapkanici ku mne vyrazilo čosi čierne...Zľakla som sa, lebo z "basy" vedľa práve vyrazilo policajné auto a len tak tak psa minulo.Psíča dorazilo ku mne a naradostene sa mi obtieralo o nohy. Za toho ďasa som si nevedela spomenúť ako sa volá...
"Mali by ste si na psa dávať pozor! A prečo nemá vodítko ?" opýtal sa policajt na rohu ulice.
"Vodítko nemám preto, že to nie je môj pes."
"Ale veď vás pozná !" nedal sa chlapík.
"Pozná, samozrejme že pozná, chodí sa ku nám strihať...A vždy dostane aj dačo pod zub...Pozriem podľa známky, ako sa volá panička a zavolám jej, aby si po ňu prišla..." policajt sa díval za nami, až kým sme nevošli do brány ambulancie.
Kokrica klusala za mnou, chvíľami išla krokom, ale našťastie už neodbiehala. Neviem, veru, ako by som ju zvládla, keby sa vybrala cez ulicu. Ale vošla so mnou až do ordinácie a suverénne sa vybrala ku regálom s krmivom, dietami a konzervičkami.
Pozrela som ešte raz na číslo jej lyssetky...potom do zázračnej knihy - lyssetkára...
"Tak Ty si DENY ?" sučka radostne začala skákať po miestnosti...Už sa pomaly zahrievala. Bola celá skrehnutá..."Tak zavoláme paničke..."
Spráskala konzervu, pár granúl a napila sa vody...Panička dobehla asi o pol hodinky. Chúďa, hľadala ju po celom meste...Deti v jazykovej škole jej ju cez prestávku vypustili z kabinetu a DENY sa pobrala tam, kde chodila na frizúru - a pomaškrtiť.